Last Hardrock Outsider

FAIRY TALE - O otázkách, komunikaci a zbytečném hluku (rozhovor)

Kytarista a lídr FAIRY TALE, Peter Kravec, nedělá žádné tvůrčí kompromisy. Nemusí, zpěvačka Barbora Koláriková ho svým vokálním uměním navíc inspiruje a posunuje tam, kam se mnoho art/prog epigonů nikdy nepodívá. Vše jako by explodovalo na nové desce. Teď, když jsem se k ní s odstupem vrátil, už se jen kochám. Na začátku bylo ovšem velké soustředění a také snaha o porozumění tomu, co se schovávalo pod povrchem základní rockové výbavy. Prostě setkání s uměním. Vždy zaujme, nikdy se zcela nevydá a potěší každou otevřenou mysl. Nepropásněte šanci a dopřejte si podobné dostaveníčko. S Peterem a Barborou jsem pro vás připravil malého průvodce světem FAIRY TALE. Nic opravdového není zadarmo, zároveň však nikdy není pozdě.


Mohli byste FAIRY TALE ve stručnosti představit? Něco ve stylu odkud kráčíte, kam jste dosud došli a kam ještě míříte plus pár faktů?:-)


Peter: V prvom rade by som rád povedal, že nie sme nová ani začínajúca skupina :-) … to je taký náš interný vtip, lebo nás vkuse kdejaký mudrlant odporúča na súťažné prehliadky talentov.

Ok, boli nejaké školské kapely, ešte koncom osemdesiatych rokov, no názov FAIRY TALE som si pre svoju hudbu vymyslel niekedy v 94-tom na VŠ, kde som na internáte na štvrostopák značky Fostex látal svoje demá, ktoré už neboli metalové a miestami ani moc rockové a ktorým odvtedy až dodnes takmer nik nerozumel. :-)

Po prvých MC kazetách prišla dlhšia pauza až pokiaľ sme sa začiatkom nového milénia nepoznali s Barborou Kolárikovou. Trochu som pomáhal jej vtedajšej kapele CHILL ON THE SUN, a keď som sa trošku osmelil, pustil som jej svoje demá, hudobné nápady… a div sa svete, jej sa to páčilo. Možno práve táto pozitívna reakcia znovu prebudila chuť pokračovať v hudobnej tvorbe. Takto postupne prišli na svet prvé experimenty a s nimi aj debutový album „Sound Mirrors“ v roku 2005. Potom sa to už nabaľovalo, v roku 2008 na albume „Dream“ sme s množstvom hostí prišli aj s viac rockovejšou formou a odkazom k retro progu, v roku 2011 to bol ešte o niečo pestrejší „Loveland“, po ňom malá odbočka k akustickejšiemu projektu BABOKALYPS z roku 2017 až po súčasnosť a aktuálny titul „That is the Question“.

Premýšľam, aké je to divné, zhrnúť takéto dlhé obdobie len v pár vetách. Viem, čo všetko tie roky dali a vzali.



Proč uplynula od natočení minulého alba „Loveland“ tak dlouhá doba a jak s tím souvisí váš nový projekt BABOKALYPS? Budete svou kreativitu i nadále takto dělit a proč?


Odpoveď má viacej rovín. Prvou sú rodičovské povinnosti, všetci sme si zmysleli, že budeme mať deti a zničíme si náš doterajší život.:-)

Tá druhá je o úzkostnej fáze, stave vyhorenia a krízy. Nechcem tu narcisticky predčítavať detaily zdravotného záznamu, začalo to už v období temnejšieho albumu „Dream“, ale až na BABOKALYPS som mal možnosť sa k tomu aj umelecky vyjadriť a použiť čistejšie tvary piesní, naturálny zvuk a snáď aj preto som chcel použiť slovenčinu.

Napriek istému sklamaniu z odozvy si myslím, že ešte niečo pod hlavičkou BABOKALYPS urobíme, ten spôsob skladania mi je veľmi prirodzený, uvidíme... ale aby bolo jasné, som dnes šťastný človek.


Novinka vyšla u (sub)labelu Hevhetia. Nevím o tom, že by dotyční dosud vydali podobný titul. Jak vlastně proběhla domluva a nakolik vám otevřel dveře pravě projekt BABOKALYPS?


Peter: Vydavateľstvo Hevhetia je asi skôr o jazze a klasike, alternatívne odbočky vydávajú na značke Hev-Het Tune. Poznáme sa už dlhšie, hlava labelu Jano Sudzina pozitívne reagoval už na náš debut „Sound Mirrors“. A odvtedy spolu komunikujeme. Všetky ďalšie tituly vyšli u nich (Aha!, pozn. autora), no nejak zásadne to neprežívam, hoci je samozrejme sympatickejšie, keď titul vychádza v malom sympatickom vydavateľstve, než keby si sa s tým patlal sám a napíšeš si tam trebárs Vojta Závozník Records. Vedľajší projekt BABOKALYPS sa Janovi tiež páčil a chcel ho mať na značke, ale celkovo je pravda, že sme od tejto našej čiste slovenskej produkcie, mali o niečo väčšie očakávania, ako obvykle sa nestalo nič…

Barbora: Áno, skutočne sme očakávali od BABOKALYPS viac. Tento projekt je na rozdiel od FAIRY TALE naspievaný len v slovenčine. Veľakrát sa nás totiž ľudia pýtali: „Prečo spievate iba po anglicky? Prečo tam nemáte viac slovenských pesničiek? Bolo by to lepšie aj pre rádiá.“ A zdá sa, že naozaj platí, ako povedal Brian May: „Hudba nie je demokracia“. Takže nemôžeme počúvať okolie a chcieť vyhovieť každému názoru a vkusu. A áno, dúfali sme, že BABOKALYPS zarezonuje viac.



Pro FAIRY TALE je určující chemie na bázi kytara/hlas. Vynikající zpěvačka s evidentními žánrovými přesahy a autentický progový kytarista, jak se vám vlastně spolupracuje?:-) Znáte a ctíte své limity?


Barbora: K jednotlivým piesňam sa snažíme vždy nájsť vhodný spevácky prejav. Peťo ma usmerňuje, hovorí svoje predstavy. Keď máme pocit, že to nejakým spôsobom nefunguje a pôsobí nezaujímavo, fádne, alebo nemiestne, hľadáme iný výrazový prostriedok...náladu….niekedy pomôže zmeniť melódiu, dať ju do vyššej, alebo nižšej polohy a zrazu to chytí iný výraz. Taktiež sa snažíme pracovať citlivo s vokálmi, podľa toho, čo chceme nimi dosiahnuť. Niekedy sa toho naspieva viac a až potom si uvedomíme, že je to preplácané a takto sme to vlastne ani nechceli...tak ideme zasa od začiatku a hľadáme inú cestu. Môj spevácky prejav teda vždy vychádza zo vzájomnej komunikácie. Ja to niekedy vnímam inak, Peťo má zas vlastnú predstavu a hlavne ideu, kam má celá skladba smerovať, a preto sa aj snažím prispôsobiť tej jeho predstave. Jednoducho môj spev musí byť pridaná hodnota, inak by to nemalo zmysel.


Navzdory všem experimentálnějším prvkům se na novém albu projevuje postupná inklinace k rockovějším formám. Vítězí tedy nakonec drsné kytarové struny a napjaté bicí blány, nebo se můžeme dočkat ještě překvapení?


Peter: Nie som si istý. Odpoveďou na otázku, kde som sa ako autor v čase vydania posledného titulu nachádzal, je skladba „Sophie“. Ale zároveň to nemusí byť odpoveď na to, aký by mal byť ten ďalší album.


Co je vůbec oním rozdílovým činitelem, který rozhoduje o tom, že se s nějakým nápadem budete dál zabývat, resp. který stavíte při komponování nadevše, tj. i nad žánr?


Peter: Formuluješ otázky, v ktorých dávaš aj správne odpovede! Áno, pri skladaní finálneho výsledku naozaj málokedy zvažujem žáner. Myslím, že keď si námatkovo vypočuješ naše staršie veci, musí ti byť jasné, že si lietame… hoci autorský rukopis má svoj charakter a je rozoznateľný. I keď trebárs taká „Time Heals Nothing“ znela v začiatkoch viac blues rockovo a potreboval som ju potlačiť viac do „nášho“ žánru. Stále som vravel - skúsme tomu ubrať Bonamassu a naopak pridať trochu Fisha.:-)



Co pro vás vlastně znamená art či prog rock a progrese jako taková? Neptám se jen tak, jde mi o vztah staré formy jako východiska(?) a neotřelého obsahu, kterým se ji evidentně snažíte naplňovat…


Peter: Asi mám radšej termín art rock, ako umelecký prístup k rocku. Keď sme dostávali moju obľúbenú otázku – a aký štýl to hráte? … takmer nik nerozumel tomu, čo to je. Hovorím art rock! Ahá! Hártrock? Dí Párpli sú super.

Tak sme si občas dovolili pridať k tomu slovíčko prog, nuž ale potom každý čaká že zaznie x-tý variant DREAM THEATER, prípadne epigónsky elaborát na tému GENESIS po xxx-tý raz.:-) Nazývať to alternatívou mi tiež nie je po chuti a takto sa zabávame do koliečka, lebo nejak to promovať potrebuješ a bez škatuľky k tomu nik neprilezie.

Ale myslím, že sme progresívni najmä v prístupe. A trochu sa vrátim aj k predchádzajúcej otázke. Ja jednoducho neviem pracovať na piesni či hudobnom nápade, ktorý ma samotného nebaví, kde cítim, že hráme niečo, čo som už stokrát počul, je mi to trápne samému pred sebou. Nedáva mi zmysel tvoriť a nahrávať to. Sám v sebe cítim, s akou hudbou má ešte zmysel prísť. Preto na albume riešime ono „always keep the music apart from useless noise“, nie každý zvuk je hudbou a tým sa stáva len zbytočným hlukom. I keď tá myšlienka má aj ďalší rozmer.


Stojím si zatím, že na „That Is the Question“ není žádná vata. Byli jste k sobě nemilosrdní a souvisí s tím i adekvátní délka nového materiálu? Co zpětná vazba, je zde ještě někdo třetí, resp. čtvrtý, kdo vám ji poskytne?


Barbora: Uznávam, že niekomu príde, že album by mohol byť o trošku dlhší. Lenže načo tam pridávať niečo navyše, čo by bola práve tá vata? Pokojne sme mohli niektoré motívy naťahovať, opakovať…, ale práve toto je náš prístup, len hudba, všetko navyše je zbytočné. Mali sme ešte skladby a nápady a zvažovali či niečo z toho nepridať, no nakoniec sme usúdili, že už to ťahá niekam inam a pocit konceptu stráca na súdržnosti. To, čo je na albume „That is the Question“ je presne to, čo tam má byť. Nič viac, nič menej. Čo sa týka spätnej väzby, Peťo nám všetko priebežne posiela, bubeník Ľubo to argumentuje viac v akademickom kontexte, mne stačí zas, že ma skladba baví melodicky, ako poslucháča.


Z hlediska nahrávání a kompozice slyším takřka hodinářskou práci, za kterou stojí spousta, spousta času, nebo se mýlím? Peter, považuješ se v této souvislosti za perfekcionistu?


Peter: Áno, máš právdu, myslím, že si to dokonale vystihol. Ďakujem, hodinárska práca je pekný termín. Ja zas používam výraz architektúra zvuku. Je to stav hlbokej radosti a umeleckého zanietenia, keď ti to rastie pod rukami a pomaly tomu dávaš tvar, v podobe v akej ti to pocitovo aj racionálne dáva zmysel.

Barbora: Peťo je neskutočný perfekcionista, to je fakt. Keď nahrávame spevy, je náročný a máločo ho uspokojí. Niekedy už ani netuším, čo po mne chce, keď spievam a spievam a on stále, že toto nie, ani toto… a takto už vôbec nie.:-)

Ja však dôverujem jeho predstave, aj keď mne to v tej chvíli niekedy nedáva zmysel.



Jak se vaše nové dítko vůbec rodilo a jak se stalo, že jsi v Barboře najednou odhalil tak dobrou baskytaristku (tedy doufám, že nejde o hodně zdařilý sampl:-))?


Peter: Nie, nie… ona to skutočne všetko naskúšala a poctivo nahrala.:-)

Barbora: To je pravda, až na to, že viac sa cítim ako speváčka a tak to myslím aj zostane. Jedna vec je nahrať v štúdiu basu a spev, každé zvlášť, a druhá vec je vedieť naživo odprezentovať spev a súčasne hru na basgitare. Vyžaduje to neskutočne veľa času a prípravy a na to ja myslím momentálne nemám. Ale ako štúdiová práca pre mňa basa, či doprovodná gitara nie je problém.


Během prvního poslechu mě nejvíce zaujal Barbořin skvělý zpěv a pak hned až nezvykle svěží kytary. Peter, nakolik je pro tebe důležité hrát jinak a jaké kytaristy pokládáš za své vzory?


Peter: A sme zas pri tom „useless noise“. Takmer všetci dnes doma hľadajú obrovský generický zvuk svojich idolov. Ja som tomuto nikdy nerozumel. Keď som ako chlapec videl lokálne kapely ako hrajú „For Whom the Bells Tolls“… znelo to horšie, hrali to horšie, spievali to úplne na prd…. nerozumel som na čo je to dobré. Na pár minút sa cítili chlapci svetovo, aha hráme Metallicu, sme fasa…, ale v princípe je to proste len naivné a neskôr už aj trochu smiešne.

Určite mám rád aj čiste gitarové albumy, klasiky ako Vinnie Moore, MacAlpine, Satriani či Steve Vai, ale nepočúvam ich ako gitaristov, musí ma baviť ich hudba.

Pozri, dnes máš všade státisíce týchto „lukostrelcov“, ale mne imponuje niečo iné. V každom žánri sa nájdu umelci s gitarou na krku, ktorí ma chytia za srdce…. Jimmi Page, Steve Rothery, David Gilmour, Brian May, Andy Latimer… Roine Stolt, Steve Howe, Robert Fripp, Mike Oldfield… a možem pokračovať do rána.


Množství vrstev a nápadů zakomponovaných pod vokály není zrovna malé, všechno přitom působí vkusně a sedí na milimetr. Přísně utajená artová pompa v kombinaci s alternativnějším hlasem prostým progové manýry – podle mého názoru se jedná o vaši nejsilnější zbraň. Na co byste rádi upozornil vy osobně?


Barbora: Vokálom sme venovali veľmi veľa času, vlastne ako všetkému a budem sa opakovať, ale keď sa nám niečo nepozdávalo, skúšali sme na to ísť inak, až kým nám to nezačalo dávať zmysel. Inak Peťo stláčal gombík na klávesnici Delete, resp. jeho obľúbený Undo record.:-)



Přijde mi to, nebo se váš zvuk skutečně velmi elegantně a nenápadně přizpůsobuje charakteru té které skladby? Jak si v této souvislosti spokojen s prací Simona Heywortha. Dostal nějaké detailnější instrukce, které skvěle provedl, nebo se profesionalita takové kapacity odvíjí právě od toho, že jste mu je dát nemuseli?


Peter: V minulosti som spolupracoval s českými mastering-inžiniermi a bol so spokojný, Ivo Sedláček na „Loveland“ alebo Matouš Godík na BABOKALYPS odviedli výbornú prácu. Ale tentokrát som hľadal niečo iné. Robili sme premastre aj s inými ľudmi, dokonca týpek čo má v portfóliu Ed Sheerana alebo DEPECHE MODE mi robil finalizáciu jednej skladby, ale… nebolo to ono a znelo to asi ako ten Depeche…:-)

Až potom sa ma Barbora opýtala, že prečo rovno nenapíšeme človeku, ktorý mastruje MARILLION!? No nedával som veľa šancu tomu, že bude mať Simon Heyworth čas na moje litánie. Človek je tu z domácich pomerov vytrénovaný držať hubu, priblblo sa usmievať a neotravovať. Ale Simon Heyworth sa ukázal ako nesmierne milý gentleman. Keď som si pozrel jeho portfólio, tušil som, že to bola dobrá voľba. Prešli mu rukou albumy, z ktorých mám zo 50 doma. On vie, čo má robiť. Keď si necháš namaľovať obraz známemu umelcovi, nebudeš mu hovoriť, že tam má byť viac... žltej.

Pravdaže som mu vysvetlil, čo robíme, kam smerujeme, čo máme radi, čo hľadáme… Všetko sa dá urobiť nejak a mne v tomto prípade vyhovuje, že je tam ten „a touch of Simon Heyworth“.


Probrat by se dala každá skladba z desky, což by bylo nadlouho. Rád bych se vrátil aspoň k „Girl of the Opera“. Zní hodně odlehčeně a Barbora zde dokonce používá operní zpěv. Mohli byste prozradit nějaké detaily o jejím vzniku a konceptu (narážka např. na QUEEN či TARJU a spol.)?


Peter: Ale daj pokoj s Tarjou.:-)

Barbora: No jednoznačne QUEEN. To je naša spoločná srdcovka. A v takom duchu to bolo celé pripravované ako odvolávka alebo ako náš bubeník, doktor Pavelka Ľubomír hovorieva - alúzia na QUEEN. Preto tie gitary, preto taký spev, zbory a nielen tá operná časť. Celý spev mal byť plný energie. Inštruktáž na margo môjho speváckeho prejavu znela: „Predstav si, ako by to asi naspieval Freddie. Urob to tak aj ty.“ :)

Peter: Ale divil by si sa, že to nie každý pochopil.


K atmosféře a myšlenkovému konceptu alba plasticky přiléhá výtvarná stránka digipacku. Dostávám se tak k dalšímu velkému „jménu“, nabídl vám Hugh Syme nějaký katalog, ze kterého jste vybírali, nebo jste postupovali jinak? Zajímala ho i vaše nahrávka?


Peter: Ha-ha... áno opýtal sa „...čo máte radi, či už z mojej tvorby alebo od iného umelca?“, tak mu pišeme zoznam titulov... „Perfect Symmetry“, „Youthanasia“, „Test for Echo“ atď., atď… a dodáme na záver „… a máme radi aj „A Momentary Laps of Reason“, Storma Thorgensona.“

A Hugh odpísal „...ok dokonale rozumiem, mám to podobne… a ďakujem za FATES WANING, ten si osobne tiež cením.“

Nahrávky samozrejme počul a myslím, že ho zaujal práve ten rozmer Barborinho spevu a že to práve preto chcel urobiť. Ale pýtal sa veľa na texty, všetko to čítal, zaujímalo ho ako to všetko myslíme, bol som z toho dosť prekvapený, koľko toho chcel vedieť a porozumieť tomu.

Barbora: Hugh je neskutočný profík. Počas večerov (keďže v Kanade je iný čas) sme si vymieňali nespočetné množstvo e-mailov. On ako umelec doslova chrlil jeden e-mail za druhým s myšlienkami, otázkami a nápadmi. Kým sme stihli odpovedať na prvý e-mail, medzitým prišli ďalšie štyri.:-) Chcel počuť čo najviac nahrávok, aby mal o tom čo najlepšiu predstavu.



Něco již proběhlo po netu, přesto, mohli byste speciálně a s odstupem poodhalit vaše pojetí oné hamletovské otázky z titulu alba?


Peter: To bola tiež Hughova zásluha. Najskôr sa mu páčil moment z textu (nakoniec) titulnej skladby „Does every action, needs reaction? That´s the question!“

Povedal, že je to také Neil Peart-ovské, a navrhoval názov, niečo v štýle Action/Reaction , ale aj keď ideovo je to ok, stále mi to evokovalo AC/DC, a tak navrhol svojim spôsobom univerzálnejšie „That is the Question“. Ja som sice neskôr ešte špekuloval s oným „Uselles Noise“, ale presvedčil nás, že svet je beztak plný temných sračiek a nech zostaneme pri pôvodnom optimistickejšom názve. Myslím, že mal pravdu.


Nad čím vší vás vůbec baví filozofovat a jaké otázky považujete za zásadní. Na jaké z nich byste chtěli znát odpověď, kdybyste si mohl vybrat? Napovím: Existuje bůh(?) nebo tak něco.:-)


Barbora: Občas ma v minulosti napadlo… je toto skutočný svet? Nie sme ako v Matrixe?

Peter: To mňa zas zaujímajú tie obyčajnejšie témy, ako kedy už bude konečne teplejšie, kedy zas príde nový variant vírusu... a či je moja dcéra práve teraz v pohode.


Natočili jste album, které bych se nyní nebál označit za světové, co bude dál, uvažujete i o koncertní propagaci?


Peter: Ďakujem za kompliment!

Ale inak, nie neuvažujeme. Nedá sa plánovať nič a momentálne sme radi, že sme radi. Nemáme 18 a každý máme svoj batoh povinnosti a zodpovednosti. Nič nesľubujeme, ale ani nevylučujeme. Uvidíme, čo nám život dovolí.


Peter, na závěr bych si tě dovolil požádat o stručný komentář k následujícím čtyřem albům, stačí pár slov či asociací.


CHROMA KEY – „Dead Air for Radios“


Mám veľmi rád prácu Kevina Moora, či už filmové sólovky, tvrdšie veci s DREAM THEATER, OSI alebo geniálny zvuk CHROMA KEY. Na tomto albume hrá na bicie Mark Zonder, ktorého mám nesmierne rád a na novších albumoch FATES WARNING mi veľmi chýba. Neviem čo k tomu viac dodať, páči sa mi aj Kevinov hlas, spev… krásna hudba a originálny prístup v každej minúte.


QUEEN – „The Works“


QUEEN!:-) Mám ich proste rád. Úplne všetko mám doma v zbierke. Tento album začína skladbou „Radio Ga-Ga“ Rogera Taylora a súkromne zdieľam názor, že mali pokračovať s jeho spevom. Trebárs aj bez veľkých arén a v subtílnejšom duchu. Bolo by mi to tisíckrát milšie než estrády s Lambertom.

QUEEN sú nenapodobiteľní a každý, kto to žiaľ stále skúša…, by toho preboha mal čim skôr nechať.


MARILLION – „Anoraknophobia“


Srdcovka. Bol to velký deň, keď som počul prvýkrát „Misplaced Childhood“. A potom „Season´s End“… atď... a keď som ich videl na živo v Krakowe… oh.

„Anoraknophobia“ sice nie je moj najobľúbenejší album, ale sú tu silné okamihy, ako „This is the 21st Century“…

Dodám, že dokonalý zásah do srdca je pre mňa ale ich skladba „Neverland“ z albumu „Marbles“, keď ju počujem, kľudne uverím, že nám nad hlavami poletujú nejaké vyššie bytosti a našepkávajú nám dobré veci.


RUSH - „Hold Your Fire“


…. som sa rozcítil pri MARILLION.:-)

Ani pri RUSH nemôžem šetriť chválou. „Hold Your Fire“ stojí na prahu mojej obľúbenej fázy RUSH a albumov „Presto“, „Roll The Bones“, „Counterparts“, „Test for Echo“... RUSH sú neuveriteľne originálna skupina, nádherná trojica geniálnych chlapíkov. Všetko, čoho sa dotkli, premenili na klenot. Fantastickí hudobníci, výborní showmani, necítiť z nich ego ani tú narcistickú idiociu, ktorá otravuje vzduch všade navôkol.


18.04.2022Diskuse (0)Pekárek
hackl@volny.cz